Slnko, medúzy a piesok …

Ako sa začína stávať pravidlom i tento víkend sme si naplánovali ponor. Konečne obaja po dolieční drobnej chrípky (vymenili sme si ju pekne na striedačku čo nás vyradilo z potápania skoro na dva týždne). Po prvý krát sme sa zároveň rozhodli zameniť už trošku známu oblasť OCR (pre tých, ktorí ešte nečítali staršie príspevky Old Club Reef) za prírodné koralové útesy na Inland Sea. Pokročilé teplé obdobie ale pripravilo niekoľko zaujímavých zmien oproti predchádzajúcim skúsenostiam v podobe prehriatej vody a spústy úchvatných ale nepríjemne páliacich medúz.

Inland Sea nie je pre nás neznáma oblasť. Jazdenie po dunách, kúpania i východy slnka tu patria medzi tradičné zábavy a čo to ste sa o nich už mohli dozvedieť i na našich stránkach napr. náš posledný výlet. Výhodou lokality je teda hlavne vcelku zábavná časť jazdy na piesočných dunách. Pred cestou teda tradičné vypúšťanie pneumatík a prepínanie náhonu na všetky kolesá – zákaz vstupu pre ne-offroady. Cesta tentokrát ale neprebiehala s úsmevom a tak hladko ako obyčajne. Hneď na prvej väčšej dune zapadlo jedno z áut našich kolegov. My sme zatiaľ na druhej strane duny čakali a čakali. Keď už bolo jednoznačne jasné, že sa ničo deje, otočili sme a vyrazili sa pozrieť späť či môžeme pomôcť. Ajhľa ale duna, z ktorej sme práve zišli, má z druhej strany podstatne prudší sklon. To sme samozrejme zistili asi 20metrov pred vrcholkom kedy sa kolesá definitívne prestali pohybovať vpred. Už som videl ironické poznámky kolegov na téma ako pomôcť zapadnutému autu – najlepšie zahrabať do piesku i to vlastné. Našťastie trochu šachovania, prepínania náhonu, kĺzania sa do boku (pri 20° náklone to nie je príjemný pocit) a hlavne cez 300 koní motoru dokázalo auto poslať späť z kopca a následne dunu obísť. Na druhej strane už pokročilo vyhrabávanie tiež a tak sme pokračovali v ceste už bez vážnejších zádrhelov.

V cieli našej cesty nás uvítala zostava potápačov z predchádzajúceho dňa, ktorá sa rozhodla využiť asi poslednú z možností prenocovať v púšti ešte v prijateľnej teplote. Následovalo rýchle zoznámenie sa s plánom (pokračovanie tréningu a nácviku mimoriadnych udalostí) a príprava výbavy. Trochu vrásky nám ale spravilo upozornenie na medúzy, ktoré definitívne dorazili s teplou vodou. Obzvlášť veľké červené fľaky na ruke členky týmu predchádzajúceho dňa vypadali veľmi hrozivo. Na odvahe nedodal ani pohľad našeho inštruktora, ktorý trochu krútil hlavou nad krátkymi rukávmi mojej výstroje. Po chvíľke zvažovania ale vyhodnotil, že to nebude problém a vyrazili sme.

Tí z vás ktorí majú s potápaním skúsenosti určite poznajú ako taká medúza vypadá. Predstava väčšiny plavcov je ale značne skreslená (rovnako ako i moja pred našim ponorom). Prvá z medúz sa objavila hneď v mieste kde sme nasadzovali plutvy. Malá hlavička (asi 4 – 5 cm) a za ňou tiahnúce sa chápadlá asi 3 metre. Vyhýbanie sa je obzvlášť nepríjemné v dobe prílivu, kedy jednotlivé vlny z ničoho nič zmenia smer pohybu chápadiel. Po zostúpaní do hĺbky sme uvideli niekoľko nádherných exemplárov. Niektoré presahovali 4 metre a práve jeden z nich mi pristál na ruke. Pocit to je veľmi podobný popáleniu od žihľavy len trochu intenzívnejší. Žiadna veľká panika a tak sme sa vrhli na trénink. Veronika úspešne zvládla svoju časť dokonca i so zákerným pokusom našho intruktora, ktorý z čista jasna začal kmitať a signalizovať nedostatok vzduchu. Suveréne ho napojila na svôj prístroj a po ubezpečení, že je všetko OK ho vyviezla na hladinu.

Druhý ponor bol prvou príležitosťou pre mňa si naplánovať a viesť celú skupinu samostatne. Korálový útes je síce trochu fádny (bohužiaľ z veľkej časti mŕtvy po neupresnenej katastrofe z 1995 a nový ožíva zatiaľ veľmi pomaly) napriek tomu je to krásny zážitok so spústou rýb, mušlí, krabov a jednej raje. Ukázal sa ale následok silnejúceho prílivu a tak návrat na hladinu už bol čiste slalom medzi chápadlami priplávavších medúz. Postupne sme pamiatky od nich nazbierali všetci. Pre návrat domov sme teda svorne páchli octom, ktorým sme preliali všetky popálené miesta.

Cesta naspäť už prebehla bez problémov a záverečnej dune sme sa včas vyhli. Posledné prekvapenie dňa ale iba čakalo. Neuveríte, aký je spôsob dofukovania pneumatík. Po zahlásení “Na pumpu sa nejde – veď sme potápači!” som už iba pozeral.

Ďalšie foto nájdete na tejto stránke.