Old Club Reef – konečne na dne

Po úspešnom absolvovaní teoretickej skúšky (oproti prísľubom, že to bude brnkačka nás vcelku prekvapila, ale prečli sme) a následných hodinách v bazéne nadišiel čas tréningu skutočného potápania. Na zbieranie skúseností sa náš klub ukazuje ako ideálne miesto. Nie len, že združuje dostatok inštruktorov, ale hlavne sa roky eistencie členovia zmapovali všetky dostupné miesta vhodné k potápaniu v širokom okolí. Pre výcvik klub využíva asi svoj najobľúbenejší diving site – Old Club Reef. Na ňom sme zahájili i my.

OCR je výsledok dlhoročného snaženia miestnych potápačov. Prírodných útesov sa v Kataru moc nevyskytuje a tak sa pustili do budovania umelého. Všetko zahájilo darované auto od amerického veľvyslanca, ktoré bolo slávnostne potopené pred niekoľkými rokmi. Od tej doby pribudlo zopár autobusov, Landcruiserov a na rozptýlenie asi zo 20 záchodových mís. Každé takto ponorené teleso začne okamžite priťahovať morský život. Väčšinu áut by ste už dneska nepoznali pod nánosom machu a korálov. A samozrejme spústy pestrofarebných rýb.

Vôbec prvý ponor sa obmädzil iba na trénink základných schopností. Kontrola vybavenia a postupné zostúpanie k už spomínanému autu veľvyslanca. Je asi 11 metrov pod hladinou a vo viditeľnosti, ktorú sme mali pre svoj prvý ponor sme boli radi, že sme ho vôbec našli. Po zbežnej kontrole tlaku vzduchu sme sa rozhodli ešte pre drobné kolečko v okolí vraku. Je pravdou, že sme sa skôr sústredili na to ako sa udržať vo vodorovnej polohe a ideálne v rovnakej hĺbke. Až na drobné problémy s nedostatkom závaží a flaškou, ktorá mi naplnená stlačeným vzduchom uletela sa celý ponor zaobišiel bez výrazných ťažkostí. Dokonca i neobľúbené čistenie masky prešlo bez akýchkoľvek problémov.

Prvé zážitky, záznam do dive log knižtičky a soľ a s pieskom zalezená snáď úplne všade. Proste super. Na najbližšom meetingu clubu sme sa okamžite prihlásili na pokračovanie. To bolo bohužiaľ skazené paralenovým víkendom. Veronika absolvovala doobedie na OCR v kresielku pri aute ako inak než s paralenom. Objavovanie autobusov tak zostalo iba na mňa. Viditeľnosť sa oproti predchádzajúcemu týždňu ešte zhoršila ale aspoň bola príležitosť vyskúšať miestne vylepšnie. Všetky objekty na OCR sú pospájané lanom. Zablúdiť sme teda nezablúdili. Náš inštruktor nám navyše predviedol miestnu atrakciu – kŕmenie rybičiek. Neverili by ste akú tie potvory majú silu v tlamičke. Načase pozháňať si rukavice. Jo a jedno doporučenie morský hadi sú sice jedni z najjedovatejších stvorení na svete ale prakticky nikdy neútočia. Napriek tomu pohľad do očí zo vzialdenosti asi 10 cm je trochu zvláštny. Ale nakoniec sa nechal pohladiť a spokojne odplával schovať sa do sekcie autobusu s I. triedou sedačiek. No a my sme sa po lanách zasa vrátili.