Bublinka č. 2 je už s nami

Aká úmera platí medzi dobou venovanou plánovaniu a pravdepodobnosťou, že nastane jedna z plánovaných variant? Vôbec žiadna. Stačí pár minút a dlho pripravovaný plán je možno spokojne zahodiť a niekedy sa aj dočkať reality omnoho lepšej :). Po 2 mesiacoch vyberania doktora a nemocnice či prípadne ich kombinácie sme už už mali koncept, ktorý sa aspoň blížil našej predstave. Problémy s poisťovňami, reverzami a papierovaním sme dali do pozadia s tým, že sa budú riešiť až dodatočne. No a nakoniec sme riešiť vlastne nemuseli nič.

Bublinka číslo 2 sa pekne poponáhľala. Po prvom prihlásení nad ránom bolo jasné, že sú veci v pohybe. Ale predsa nič zhurta, času dosť. Veronika zašla s Theom na cvičenie (však prečo čakať znudene doma, že), já som si zašiel zasa do práce podorábať veci, aby som v kľude mohol ísť potom asistovať pri odvoze do nemocnice, zháňaní doktora, ubytovania a tak. Návrat okolo obeda i predanie Theušky do dočasného útulku u známych klapalo presne podľa plánu. Ale presun do porodnice sme dosť podcenili. Cca 20 minút medzi “ešte je čas, v žiadnom prípade nepôjdeme príliš skoro” a “teraz už nemá zmysel nikam jazdiť” ubehlo hodne rýchlo.

Našťastie sme mali po ruke skvelú pomocníčku – pôrodnú asistentku, ktorá mala všetko organizačne pod kontrolou. Ostatne na nejakú paniku nebola príležitosť, všetko šlapalo, ako malo. Než som odbehol zavolať ambulancii, ozval sa zo spálne detský plač. Ani som nestihol vysvetliť operátorovi na 999, čo je za “emergency” :-), iba som odkázal, že sa už nemusí ponáhľať a utekal si prezrieť malú bublinku, čo medzičasom spokojne odpočívala v posteli u Verunky v náručí, zabalená do uterákov. Musel som sa pohrabať trochu v uteráku, aby som sa presvedčil, že bublinka č. 2 je dievčatko a tak pekne zapadne do zbierky.

Chudák para-medici, ktorí za chvílu dorazili, netušili, čo majú robiť, keďže už bolo hotovo. Tak aspoň Verču napichli na výživu, aby sa necítili úplne zbytočne. Nasledoval už iba presun do nemocnice, nutná registrácia pôrodu a kontrola, či sú obe dievčence v poriadku. Ale nám bolo jasné, že to obe zvládli úplne fantasticky a majú nejakých doktorov pekne na háku. To si ale páni doktori neradi nechávajú a tak nasledovalo prenocovanie v nemocnici na pozorovanie (ktoré prosím spočívalo v zmeraní teploty – dvakrát) s diagnózou… domácí pôrod :-D.

Po pár hodinách čakania v Ženskej nemocnici (ja vonku a dievčatá na vyšetrovni) sme sa konečne dostali na izbu, kam som mohol už aj ja. A tak som si konečne zobral do náruče našu Sárku (doma, bola ešte pripojená na pupečníku a ja som si ju do rúk zobrat dosť dobre nemohol). Malilinký uzlíček. Iba teraz si dávam do perspektívy, ako Theuška vyrástol. A to sa prosím narodil ešte o 1/3 menší a teraz je proti nej pekný obor. O mene bolo síce dohadovanie ešte dávno pred narodením, ale ku koncu sa už názory zblížili tak, že po prvom pohľade bolo z finálneho shortlistu jasné – Sára Johanka. Spokojná, už aj najedená, si odpočívala po tom šprinte, čo predviedla pred pár hodinami.

Nechal som dievčatá odpočívať a vyrazil vyzdvyhnúť Bublinku č. 1 tak, aby sme další deň už mohli tráviť spoločne. Prvá noc bez maminky prebehla bez problémov a druhý deň sme sa mohli vrátiť domov. Tu nás už čakala naša posteľ, ktorá sa nám prestáva zdať tak obrovská ako kedysi. Predsa len naskladať tam celú rodinu už začína vyžadovať trochu logistiky. Ale my sa radi potesnáme.

Ozaj, vďaka presunu do nemocnice máme aspoň pre kompletnosť údaje:

Sára Johanka
– 20.3. 2014 v cca 14:30
– 3.03 kg
– 52 cm