Ako sa šoféruje 1300 km na opačnej strane?

Veľká časť našeho pobytu v Austrálii patrila do kolónky “na cestách”. A to doslova a do písmena. V snahe uvidieť toho čo najviac sme sa pustili do dobrodružstva – požičať si auto a venovať pár dní putovaniu z Melbourne do Sydney. 1300 kilometrov na špatnej strane ciest, s ovládaním auta úplne naruby a bez pevne stanoveného plánu…

Keď sa spätne pozerám na oblasť, ktorú sme precestovali, tak sme skutočne nevideli viac, ako malinkatý kúštik juhozápadu. Ale perspektíva je značne iná. Ak má niekto víkendovú chalupu “za Prahou”, tak sa tam dostanete vlakom i autobusom maximálne za hodinku. Mať malú farmu nedaľeko od Melbourne znamená 400 kilometrov naprieč bušou a lesmi a aj keď výnimočne nebudete potrebovať poriadny teréňák, bez auta sa nepohnete.

Ale pekne po poriadku. Po úspešnom vymotaní sa z mesta sme vyrazili smerom na juh na rýchlu zastávku do hlavného letoviska všetkých Melbourňanov – Sorrenta. Dočasné letovisko i pre našich katarských kolegovcov sa nám odplatilo plážami a príjemnými prechádzkami v mestečku i okolí.

Pozháňať ubytovanie uprostred letných prázdnin v najznámejšom letovisku štátu Viktoria bola trochu ilúzia, a tak sme vďačne prijali ponuku prenocovania v prídavnom prístrešku karavanu na rozkladacích posteliach. Ale zasa 50 metrov od hlavnej pláže, 10 minút chôdze od centra plného malých reštaurácií a kaviarničiek.  To všetko navyše s ochotnými sprievodcami: kúpanie v pekne ľadových vodách Pacifiku (či Južného oceánu ako tvrdia niektoré zdroje) , grilovanie na terase s výhľadom do širokého okolia, návšteva prvého miestneho mikro-pivovaru (samozrejme s ochutnávkou) i objednané pizza s fľaškou výborného tasmánského červeného v karavane uprostred kempu. Proste správny nástup do poctivej dovolenkovej časti.

Desivých 1300 km vzdialené Sydney nás ale dosť strašilo na to zdržovať sa príliš na jednom mieste. A tak sme presuny riešili v poriadných porciách s drobnými zastávkami na zhliadnutie najväčších zaujímavostí. Najstarší národný park, 150 km dlhá piesočná pláž, ale i oblázková pláž známa klokanmi, ktorí sa na nej preháňajú bez ohľadu na turistov. Miesta známe vďaka výrobe syru, objemu nachytaných a ďalej predávaných kreviet ale i “umelé” hlavné mesto Austrálie. To všetko v rámci pár dní na cestách.

Nakoniec však najzaujímavejšia možnosť nazrieť do života tohoto kontinetu ale prišla pri návšteve ďalšieho z kolegov z Kataru. Malá farmička uprostred buše spolu s jej majiteľom nám ukázali tradičný obraz australského vidieka. Opomeniem fakt, že jazyk, ktorým sa tu miestny dorozumievajú ma s angličtinou spoločnú iba transkripciu. Na porozumenie potrebujete pár dní alebo aspoň pár pív v najbližšej krčme. Tak ako tak ale rýchlo zapadnete do pohodového tempa, kedy sa čas rozkladá mädzi prácu okolo farmy, rybárenie, návštevy známych v okolí, výlety na pevnine i po hladine a hlavne na starostlivosť okolo hlavnej pýchy každého poctivého Australana – stodolu. Prosím nepredstavujte si iba jednu obrovskú miestnosť, kam sa naťahajú všetky krámy. Je to samostatná stavba, často obsahujúca nezávislú obytnú časť, náraďovňu, garáž pre všetky motorové i nemotorové prostriedky, vínnu pivnicu, bar, hobby kútik no a spomínanú miestnosť na všetky nezatriediteľné krámy. Miesto, kde väčšina z miestnych strávila svoje prvé párty z dôb stredných škôl, ubytovanie pre známych i neznámych kamarátov no a samozrejme miesto ukladania najväčších pokladov. S ohľadom na šírku záberu je logické, že správny Australan potrebuje podobné stodoly 2 až 3. No a prosím to všetko sa dá stihnúť zažiť za 2 dni než nás časový plán opäť dotlačil nasadnúť a vyraziť ďalej.

Frankova farma spolu s komplexom morských jazier boli zlomom kedy sa naša cesta na východ začala stáčať na sever – oblasť pláží a ospalých mestečiek známych snáď iba produkciou kreviet a mušlí. Síce nie sme veľký prívrženci morských potvôr (teda tých mŕtvych na taniery), ale zato výhľady na kilometre pieskových pláží s výhľadmi do protiľahlých zálivov boli skutočný zážitok. Obzvlášť ak je výhlasená pláž zároveň miestom, kde v Austrálii nájdete krotkých klokanov. Síce sme videli iba jedného, ale ten si nevzrušene poskakoval okolo stanov v neďalekom kempe a čakal, čo mu kto ponúkne.

Posledná zastávka pred Sydney bolo vyhradená inému prírodnému úkazu. Skalisté Modré Hory sľubuju úchvatné výhľady do nedotknutého australského pralesa. Z výšky skoro 2 km máte rozhľad široko ďaleko na nekonečné planiny pozvoľna prechádzajúce v modré vlny oceánu. Teda máte v prípade, že tam nedorazíte ako my v deň s hmlou a dažďom kedy nie je vidieť na viac ako 30 metrov. Stihli sme iba zblízka preskúmať pár skalných útvarov a narýchlo nafotiť niekoľko záberov v minútke, kedy sa aspoň čiastočne roztrhali mraky a ukázali oceán zelene priamo na úpätí hôr.

Nasadli sme do auta a dorazili tých posledných pár kilometrov kedy vďaka Google maps nielen na prvý pokus dorazili pred hotel, ale i následne vyrazili cez centrum vrátiť požičané auto.

No a aké teda vlastne bolo šoférovanie na špatnej strane? Vďaka civilizovným šoférom a intuitívnemu značeniu výrazne jednuduchšie ako začiatky v Katare. Čo na tom, že z času na čas miesto blinkru spustíte stierače. Skoro každý Australan podobnú drobnosť prejde s úsmevom a tradičným konštatovaním – no worries, mate (žiaden problém, kámo).

A tu nájdete zbytok fotografií …