Prečo musím kôli klesajúcemu doláru hladovať?

Ak sledujete noviny tak ste si možno povšimli, že sa minulý týždeň odohral summit krajín GCC (Gulf Cooperation Council – alias organizácia združujúca štáty ťažiace ropu v Perzskom zálive). Udalosť to očakávaná v celosvetovom meradle. Dolár padá zatiaľ čo cena ropy letí stále vyššie. Omieľali sa možnosti ako krajiny GCC odpútajú svoje meny od dolára či ako zvýšia ťažbu ropy. Nuž nestalo sa ani jedno. Cena benzínu porastie a môj plat v hodnote korún nenávratne padá do hlbín. Čo ale nečakal nikto je fakt, že zamestnanci Qtelu zostanú uväznení na hodiny v svojich kanceláriách.

Aby bolo jasné tak summit sa konal v hotele na ktorý pozerám z okna svojej kancelárie (či oupenspejsu presnejšie). S ohľadom na bežnú blízkovýchodnú paranoiu sa dali očakávať bezpečnostné opatrenia na úrovni ochrany pána Busha mladšieho. Na vjazde do firmy vyrástlo improvizované stanovisko armády. Vojaci vyzbrojený po zuby a pár neprívetivo sa tváriacich psíkov (teda nie že by páničkovia boli o moc lepší). Každé auto vchádzajúce sa muselo podrobiť dôkladnej prehliadke a potom bolo vpustené do areálu. Prekvapenia ale začali okolo obeda kedy páni šejkovia, sultáni a kráľovia živo diskutovali o tom čo si to zasa ten svet vymýšľa.

Vyrazili sme peši (sanha vyhnúť sa komplexnej kontrole auta) na obed cez ulicu do CityCentra. Lenže to nás zastavil jeden z vojakov so skríženým automatom na prsiach. “Cez ulicu sa nesmie!” Popídil som sa teda či sa bude smieť za chvíľku a máme počkať. Bohužiaľ nie. Po celú dobu jednania sa cez ulicu nesmie. Nesmelo som ukázal na skupinku ľudí idúcich po druhej strane ulice: “A oni môžu?” Dostalo sa mi vysvetlenia, že oni už sú na druhej strane a keby chceli cez ulicu tak tiež nesmú. Zhrnul som teda faktá: na oboch stranách ulice sa stáť i chodiť môže, ulica nevedie k hotelu kde je jednanie a ani sa neočakáva, že by ktokoľvek z účastníkov po nej jazdil. Napriek tomu sa cez ulicu nesmie. Pán vojak bol prekvapený mojou bystrosťou a analytickými schopnosťami (to som vydedukoval z jeho “Uhm”). Hmmm tak aspoň pokus dole v bufete. Lenže takých čo vyrazili na obed už bolo. Bufet sa kľudne mohol premenovať na “U snědeného krámu”. Ďalší deň bez obeda … Stále lepšie ako tí čo prišli iba na krátke jednanie ráno a zostali trčať na celý deň.

To najväčšie prekvapenia ale iba prišlo. Okolo šiestej som nhliadol z okna či sa už smie cez ulicu. Po vojakoch ani stopy a ľudia veselo prechádzali. Super. Mohlo sa vyraziť domov. Než som zbehol dolu (teda nechal sa odviezť výťahom) narazil som na vojakov, ktorí znovu kontrolovali každé auto (tou dobou jednania stále pokračovali). Trochu ma to zarazilo veď pred 5 minútami tam nebolo ani nohy. Kde sa tu vojaci zasa vzali, rsp. kam sa vytratili pred tým? Odpoveď je jednoduchá. Predsa modlitby. Ako každý správny muslim (a že do armády môžu iba tí preverení) sa vyrazili hromadne pomodliť. Bezpečnosť si proste dala modlitebnú pauzičku. Čož je vcelku logické, pravdepodobnosť vyznania prípadného útočníka je takmer 100% islámske. Írov ani Baskov ropa nezaujíma a organizácie so sídlom vo Východnej ňzii nenašli spôsob ako sa do Kataru prepraviť, načož to vyporiadať s byrokratmi na imigračnom oddelení.

Naťastie sa jednalo už iba o kontrolu a cez ulicu sa smelo. Sadol som do auta a tešil sa domov na vynikajúcu večeru (patálie som už dopredu anoncoval a tak ma čakala už pripravená raňajko-obedo-večera). K môjmu údivu som ale dorazil do našej ulice a uvidel zábrany cez ktoré sa nedalo prejsť. Vybehol z auta overiť či sa summit koná aj uprostred našej štvrte.
– “No no sir, kope sa kanalizácia.” oznámil nepálsky robotník s hrdo skríženou lopatou na hrudi.