More a púšť

Ak sledujete rubriku pravidelnejšie tak ste sa už dozvedeli, že jednou z problematických otázok v Katare je čo s voľným časom. Nie že by sa zoznam činností až tak líšil od vecí, ktoré vo voľnom čase môžete robiť napríklad v Prahe. Problém proste spočíva v tom, že miest kam sa dá vyraziť do prírody je podstatne menej, zoznam kamarádov, ktorým môžete zavolať a vyraziť niekam spoločne je značne kratší (a teraz si predstavte z toho pozháňať 2 volejbalové týmy – niečo čo sa nedarilo ani v Prahe napriek 10násobne väčšiemu zázemiu) o zozname miest kde sa dá zájsť na pivo už ani nehovorím.

City Center je výhodná voľba na večer v týždni ale cez víkend počet návštevníkov značne presahuje možnosti parkovania v širokom ďalekom okolí. Bazén človeka tiež omrzí (po prvom zápale zvukovodov) a párty sa nekoná každý deň. Veronika je bohužiaľ stále pár hodín vo frontách na vybavenie vstupného víza a minimálne 7 hodín následného letu ďaleko (ale už som trochu pokročil v papierovaní a snáď je dátum našeho stretnutia už v dohľade).

Zostávajúce možnosti na víkendovú náplň v priebehu leta sú teda nasledovné:
– vyraziť na pláž
– sadnúť do svojho 4×4 a jazdiť v piesočných dunách (a pláž)
– vyraziť do obmädzených kúskou prírody ako su napr. skalné útvary na severe (a pláž)
– vyraziž niekam za mesto nabaliť gril a spraviť piknik (a pláž)

Pre minulý víkend sme vybrali hneď prvú variantu. Po štvrtočnej párty (niesla sa v duchu “aká bola dovolenka?” a zároveň v duchu ilegálnych salámov, šunky a slaninky) sme sa rozhodli pre pokľudnejšiu variantu – užiť si deň na pláži. Po ránu ma moji drahí priatelia vyzdvyhli doma (už aby som mal miestny vodičák to večné taxikárenie keď potrebujem niekam ísť ich musí asi pekne štvať). Nasadli sme do Sorenta a vyrazili. Pláže je v okolí Doha možné nájsť prakticky všade. Prítomnosť veľkého mesta je na nich ale značne poznať a tak za čistou vodou musíte cca 80 km na sever.

Po krátkom kľučkovaní v Doha (piatok doobeda je najideálnejší čas na jazdenie, prakticky všetci sú buď doma alebo v mešite, takže sa cez mesto dostanete za 20 minút v ktoromkoľvek smere) sme vyrazili smerom na Al Khor. Al Khor je jedno z mála miest, ktoré v Katare skutočne dosiahnú štatút mesta (celkovo sú asi iba 4 podľa toho aké vyberiete kriérium). Po diaľnici rovnej ako struna bez jediného auta v okolí cesta ubiehala rýchlo. Pohľadom von z auta je poznať, že skutočne okrem púšte a z času na čas pár zakrslých paliem či krovisiek Katar toho vo vnútrozemí nemá moc čo ponúknuť. Minuli sme pár opustených obydlí i pár osamelých palácov. Ich majitelia zjavne užívajú kľudné prostredie bez tradičného zhonu hlavného mesta.

Za necelú hodinku sme zišli z diaľnice a presunuli najskôr na kľukatú asfaltku a následne miestnu poľnačku. Aby bolo rozumieť pod názvom poľnačka sa chápe tá časť púšte, po ktorej pred vami prešlo už pár áut (toť jeden z dôvodov prečo je 4×4 voľbou pre toho kto chce tráviť čas aktívne). Vyjazdené koľajnice Land Cruiserov nás už bezpečne doviedli pozdĺž pláže, ktorá siaha pekných pár stovák metrov až na obzor. V letnom období nie su návštevy pláže až tak obľúbené (teplomer ukazuje stále cca 43 stupňov v tieni) a tak sme sa usadili samotní v širokom ďalekom okolí.

U priateľov sa prejavila veľká skúsenosť z podobných akcií a okamžite vybalili capingové kresielka, coolboxy plné nápojov (a zbytky predchádzajúcej party), slnečníky a deky. Vietor bol síce hodne silný, ale nakoniec sa podarilo ukotviť slnečníky i deky a usadúť k pivku a konverzácii. Po čase sme vyzkúšali i more. To odpovedalo letnému štandardu – teplota vody na úrovni polodopitej kávy. S ohľadom na piesočný charakter sa nám nepodarilo dostať sa do vody hlbšej ako cca 1 meter napriek ušlej vzdialenosti 500 metrov od brehu. Nádej na trošku chladnejšiu vodu pri ponorení sa do hĺbky tak trochu stroskotali. S každým krokom od brehu ale silneli reči o potenciálnych rizikách. V miestnych končinách sa vyskytujú medúzy (pálivé a mierne nebezpečné) ale i stone fish (prudko jedovaté). Po krátkom čvachtaní sme sa teda radšej obrátili na cestu späť a užili si zbytok poobedia presúvaním sa za tieňom slnečníka a podriemkávaním.

Po pár hodinách nás už slniečko prehrialo dostatočne a začali sme baliť. V tejto dobe sa ale začalo ukazovať ako budú vypadať pláže za pár týždňov. Z čista jasna sa začali trúsiť autá. Jednotlivo i po skupinkách. Do doby než sme sa vydali na cestu domov bolo okolo nás niekoľko skupiniek pripravujúcich sa na večernú párty na pláži. Ako mi bolo potvrdené tak za mesiac i pokľudné poobedie na pláži bude vypadať skôr ako návšteva pláže v turistickej zóne gréckych ostrovov – behajúce deti, skupinky okolo grilov schovaných pld plátenými strieškami, spústy vodných skútrov a podobne. No veď uvidíme.

Cesta späť bola už v znamení pospávajúceich spolujazdcov. Narastajúci prúd áut sa objavoval iba v protismere až do doby než sme dorazili do Doha a tak nám stačila necelá hodinka. Cesta k môjmu obydliu však vedie pozdĺž City Centra. Čož v piatok na večer znamená dopravnú kalamitu (na rozdiel od rána) známu snáď iba účastníkom pražskej dopravy po havárii vodovodu na magistrále a následnej uzávierke. Vďaka znalosti pomerov a trás sa nám ale podarilo vykľučkovať a drobnou obkľukou (cca 5 km) sme 500 metrový úsek stojacich kolón prekonali relatívne rýchlo. Doma už zostávalo iba ochladiť sa po celodennom pražení v bazéne a ponatierať spálene telo krémom po opaľovaní (natieranie opaľovacím krémom s faktorom 20 niekoľkokrát za deň sa ukázalo ako stále nedostatočne účinné).

Nabudúce: Ako vypadá športová hala s rozmerami menšieho mestečka.