Môj prvý pracovný deň.

Spoločne so zmenou podnebia prichádza s presunom na Arabský poloostrov spústa ďalších zmien, o ktorých sa nič netušiacemu našincovi ani nezdá (inu príslovečné cudzinec neni našinec J ). Po prvom týždni v novom pôsobisku som získal peknú zbierku prekvapení. Ich jednoduchý výčet by presiahol niekoľko stránok a tak sa pre túto chvíľu obmädzím na konštatovanie – všetko je tu iné. A myslím tým hodne iné. Ale najprv k sľubovanej historke o zamknutom nováčikovi.

Spoločnosť Qtel sídli dneska v jednej z najnovších budov (zároveň najvyššej) v časti označovanej West Bay. Jedná sa o oblasť silne rozvíjajúcu sa a sústreďujúcu najväčšiu časť business centier – malý Manhattan. O prudkosti rozvoja svedčí asi 20 vyrastajúcich mrakodrapov iba v okolí 1 km2 rýchlosťou pár poschodí za mesiac.

Budovu Qtelu už poznám. Vo februári som ju navštívíl pri príjmacom riadení. Napriek tomu ma moja kancelária v 23. poschodí prekvapila. Miesto mám v stredne veľkom open space priestore (cca 18 kolegov) priamo u okna. Mám teda neskutočný výhľad na obrátenu stranu Doha Bay a priamo proti mne je runway miestneho letiska.

Znamená to teda, že kapitánovi lietadla, ktoré nestihne nabrať výšku prvý potrasiem rukou. Samotný nástup prebehol bez významnejšej udalosti. Pár potrasení rukov, dva formuláre, ktoré som dostal na vyplnenie a bolo to. Bohužiaľ pripravenosť na môj príchod bola minimálna a tak budem čakať na všetky zamestanecké vymoženosti (počítač, telefón ID karta apod.) nejakú dobu. K dispozícii som dostal aspoň náhradný laptot po niektorom z doslúživších poradcov. Pripojnie na internet funguje bez problémov aj keď môj stolný telefón je presvedčený, že sa volám Noora Ibrahim.

Po zbytok prvého dňa som obiehal nových kolegov a HR oddelneie. Na záver pracovnej doby (cca. 16 hod.) som sa konečne mohol začať venovať sdieľaniu zážitkov (popísaných v predchádzajúcixh článkoch) po internete svojim priateľom. Postupne som zamával všetkým kolegom, ktorý sa presunovali za zaujímvejšimi činnosťami až som zostal na poschodí sám. Keďže tou dobou zážitkov nebolo ešte toľko tak sa okolo 18 hod. dávam k odchodu. Moje prekvapenie začalo u všetkých zamknutých dverí (vrátane Emergency EXIT) vyžadujúcich moju ID kartu (áno, presne tú, na ktprú si mám počkať).

Nič sa nedeje, som v moderne vybavenej budove so spústou telefónov a počítačom pripojeným k internetu. Takže úloha jedna, objaviť tel. číslo na Qtel recepciu. Internet mlčí. Tak aspoň nahodilo skúšam tradičné kombinácie 111, 000 a pod. Nič z toho nefunguje. OK čo sa dá robiť použijem svôj český mobil (čert ber, predsa tu nebudem spať). Po vytočení čísla sa ale ozve iba milý arabsky hovoriaci hlas, ktorý následne i v angličtine prednesie, že moje číslo môže volať iba na Emergency Line (úprimne chvíľu som to zvažoval ale potom som si povedal, že predsa nezbuntoším políciu prvý deň v práci). Ešte, že z českého mobilu idú aspoň posielať SMS. Tá však (naštastie som s týmto faktom už bol oboznámený) putuje do Čiech a späť do Kataru cca. 16 hodín. Pokus dopadol presne podľa očakávania. Zostáva posledná možnosť. Poslať SMS do Čiech nech niekto zavolá môjmu kolegovi aby ma prišiel vyslobodiť. Jednosmerná cesta trvá SMS prekvapivo iba pár minút. A skutočne, okolo pol desiatej večer počujem na chodbe kroky a ja sa môžem ísť po prvom pracovnom dni (trval skoro 14 hodín) naložiť do bazénu o 23 poschodí nižšie.